"Viete, ako vyzerá chodník, po ktorom chodíte každý deň do školy, viete, ako vyzerajú domy, ktoré míňate? Aké majú okná? Aká tvár sa objavila v okne? Dajte si pozor, aby sa vám nestalo, že by ste pre les nevideli stromy..." To vravieval docent Beran a všetko si o nás študentoch zapisoval tesnopisom do zázračného notesčeka. Mal pravdu. 

Malé deti si všímajú malé veci a vedia sa z nich tešiť. Očko na mackovi, kamienok, ktorý je iný, chrobáčika, motýlika, kvetinku... Čím sme väčší, tým väčšie veci si všímame, hľadáme a myslíme si, že sú dôležité. 
Každodenné starosti a povinnosti nás vedú k tomu, že nemáme čas na to, čo je naozaj dôležité. Ale všetko to je o postoji. Aj ja som bola zavalená "dôležitou prácou a nemala som na nič čas. Až mi raz prišla do práce pohľadnica od mojej sestry, ktorá sa pred rokmi presťahovala do Banskej Štiavnice. Bol to nádherný záber jesennej cestičky s plotíkom z mesta, ktoré som milovala. Bolo tam napísané: 
"Ahoj, Ali, posielam ti spomienky na pekné časy, ktoré sme trávili spolu, možno s našimi, keď ešte žili. Možno, ťa to presvedčí, že máš prísť. Tak, príď, ahoj! Teším sa! Dáša, tvoja sestra." 
Bolo to veľmi milé a ja som si uvedomila, ako často a ako rada som chodievala do Štiavnice, ako dávno som tam nebola, ako sa stále vyhováram pred sebou, že nemám čas. Že už nemám čas ani na fotografovanie, vlaste, už pár rokov som ani žiadnu fotku neurobila... 
Odcestovala som do Štiavnice a tešila som sa. Prešla som si staré miesta, dýchala som štiavnický vzduch, napchávala som sa Dášinými koláčmi a domov som si viezla nádhernú farebnú kyticu zo všetkých kvetov v záhrade. Celou cestou som ju kontrolovala a bol to môj najväčší poklad, ktorý som si priniesla domov. 
A tak som sa vrátila a o pár rokov som zmenila aj svoj hektický život. 

O čom je teda, môj blog? Je o malých veciach a vecičkách, ktoré denne "stretávame",  ale veľakrát ich nevidíme a zabúdame sa z nich tešiť.  O príjemnostiach, ktoré robia náš život krajším. Ešte stále je ich dosť.  

:)