Ako išla Mafinka na prázdniny

Tak, ide sa na prázdniny. Mafinka neznáša balenie kufrov. Zakaždým najprv pobehuje s nami ku kufru a späť, všetko oňucháva a chvostíkom vrtí stále menej. Napokon si ľahne do svojho pelešíka,  hlavu si uloží na labky a tvári sa depresívne, frustrovane a nie je s ňou žiadna reč. Dokonca, občas veľmi hlboho a veľmi nahlas vzdychne.
Tentokrát, potvora, nejako chápala, že balenie sa týka aj jej, a tak pobehovala, chvostík zodvihnutý, alebo vrtiaco švihajúci, kontrolovala, či sme na niečo nezabudli. najradšej by nám tie veci poukladala do kufrov sama, ale to sme my nepochopili.
S radosťou  zvládla 6 hodinovú cestu a potom nám to vynahradila. Dosť ťažko sa dalo dostať pod kontrolu nahromadenú energiu a nadšenie z „konečnevoľnosti“ ale aj z nových objavov. Všetky Mafinky milujú vodu a vody bolo všade dosť. A tak si to užívala…
Cválanie po potoku v krásnej dedinke Hrhov sa nedalo zastaviť:

Ale, boli aj veci zakázané: skákať a kúpať sa vo vodopáde, strašiť zajace v klietke…

A tak sme sa posunuli ďalej. K babke. Na babkinom dvore žili odjakživa mačky a psy v priateľskom vzťahu a z toho bola Mafinka dosť vykoľajená. Mačky treba predsa naháňať…??? Navyše musela vydržať uviazaná na síce trojmetrovom, ale na vodítku, keď všetky ostatné zvieratá sa pohybovali voľne po dvore. Ešte aj tie čudné kotkodákavé stvorenia, za pletenou ohradou, čo pripomínali známe kačky z Dunaja boli na tom lepšie. Toľké poníženie. Plakala, skučkala, hystericky štekala, citovo vydierala…
Vynahradila si to aspoň čiastočne počas rannej prechádzky. O 6.15 ráno som sa rozhodla Mafinku ísť vyvenčiť. Hurá, Mafinka sa mohla voľne prechádzať po dedine a to nebolo všetko. Užívala si to. Podarilo sa jej úspešne rozštekať celú ulicu a aj zobudiť dosť veľa ľudí. To bolo! Všetky tie uviazané psy za plotmi a bránkami! Predvádzala sa ako mačka, hlava a chvost hore – provokačne pobehovala od jednej bránky k druhej a psov privádzala do šialenstva. „Pozrite, Bratislavčanka jedna, ako sa tu producíruje, ale je to „kočka“, treba uznať! A my ju nemôžeme ani oňuchať!“

Príchod na hrušovskú chatu bol búrlivý a plný emócií. V záhrade čakal na návštevníkov vyčistený a čerstvo napustený bazén, do ktorého mali Mafinky zakázaný vstup. Neviem, či mi pozerala cez plece, keď som si ho pozerala na internete, alebo sú Mafinky ako vínne mušky a vodu zacítia na kilometer. Skôr než sme stihli zbadať bazén, Mafinka radostne vyšprintovala a už sme začuli len obrovský „šplech“. Všetci sme pustili batožinu na zem a utekali sme Mafinu vyťahovať z bazéna. Hnusoba, pochopila, že ak si chce aspoň trocha zaplávať, nesmie sa priblížiť k okraju bazéna.  Dôležité bolo, udržať sa čo najdlhšie v strede bazéna a ak sa nešťastnou náhodou približi nebezpečne k okraju treba opäť zmeniť smer plávania, vyvolať tak v radoch zmätene pobehujúcic, gestikulujúcich a pokrikujúcich ľudí v suchých šatách zmätok a získať ďalšie vzácne sekundy pre seba.
Mafinku sme napokon vytiahli a vyhrešili, prezliekli si mokré šaty, ale všetko sa opakovalo, akonáhle niekto skočil do bazéna.
Mufina bola náš Baywatch, okamžite bežala dotyčného zachraňovať.

Našťastie tam boli aj hrušovské lúky, ktoré boli nekonečné, ukrývali palice a konáre rôznych tvarov a veľkostí s ktorými je možné počas cvalu podrážať nohy všetkým zúčastneným, spôsobovať tak zmätok, krik, neuveriteľnú pozornosť a rôzne zábavné naháňačkové hry.
„A… ak skončí hra, ešte sú tu predsa jazerá…